To je ďalší výrok pána Lipšica, mieriaci na údajné neoprávnené využívanie informácií premiérom Ficom pri verejnom prezentovaní kauzy Matovič.

Toto povedal exminister, ktorý „vyšetroval” kauzu Gorila v priamom prenose. Kauzu, o ktorej nedávno Béla Bugár v rozhovore pre Sme uviedol: „Od začiatku sa to zle uchytilo, vrátane Daniela Lipšica. Namiesto tlačoviek každý týždeň aspoň dvakrát mal konať inak.“.

Premiérkina zvodka a zvody ministerského kresla

Impozantná bola najmä Lipšicova tlačovka k údajnému preukázaniu legálnosti a legitimity spravodajskej akcie Gorila dňa 19. 1. 2012. Keď dáme bokom ministrov marketing, podstata veci spočívala v tom, že vtedajšia premiérka Radičová našla v archíve úradu vlády spravodajskú informáciu – utajovanú písomnosť SIS („zvodku”) so stupňom utajenia dôverné. Tú mala následne v prítomnosti prokurátora špeciálnej prokuratúry odovzdať vyšetrovateľovi tímu Gorila.

Lipšic totiž navyše presne tak, ako teraz vyčíta Ficovi, zneužil informácie, ku ktorým nemal mať prístup.

Zvodka pritom s pravdepodobnosťou hraničiacou istote neobsahovala žiadnu zmienku o žiadnej spravodajskej akcii, ani o Gorile. Pre tých, pre ktorých je spis Gorila „písmo sväté”, dávam do pozornosti pasáž spisu, kde sa „analytik” sťažuje, ako mu sekcia P „svojvoľne znížila stupeň dôveryhodnosti informácie napriek tomu, že nemá k zdrojom informácie žiadne vedomosti.“.

A nakoniec to dá sedliacky rozum: Ak by aj zvodka bola „z Gorily”, môžete vziať na to jed, že o prebiehajúcom (neukončenom) odpočúvaní sa v takejto „literatúre” adresáti určite neinformujú. To by mohli totiž SIS rovno zrušiť.

Napriek tomu ale Lipšic na tlačovke tvrdil, že obsah zvodky preukazuje, že Gorila prebehla. Tu s určitosťou klamal.

Ale ani to v danej súvislosti nie je to „najhoršie”. On totiž navyše presne tak, ako teraz vyčíta Ficovi, zneužil informácie, ku ktorým nemal mať prístup. Aby pred verejnosťou prezentoval, ako dôsledne bojuje proti „zločinu”. Hoci jeho boj bol rovnako papierový ako papierové škatule vyšetrovateľa Menčíka.

Odovzdanie zvodky sa totiž udialo medzi úradom vlády a vyšetrovateľmi, nie medzi úradom vlády a ministrom vnútra. Zvodka mala skončiť v utajovanej časti vyšetrovacieho spisu a manipulovať s ňou bolo možné len podľa vyhlášky NBÚ o administratívnej bezpečnosti. Minister nemal žiadne právo do spisu nazerať a navyše už vôbec nie do jeho utajovanej časti. Rovnako nemal právo rozprávať pred verejnosťou o jej obsahu, či už domnelom alebo skutočnom. Išlo o utajovanú písomnosť.

A to je podstatne väčší prehrešok ako Ficove možné porušenie daňového tajomstva.

Preto rovnako, ako Lipšic kládol vyšetrovateľovi Menčíkovi otázku, či ho dozoruje úrad vlády, bolo treba položiť v čase Lipšicovej tlačovky o premiérkinej zvodke otázku jeho ľuďom z Gorila tímu, či ich náhodou nedozoruje minister vnútra.

Lebo len dozorujúci prokurátor mal právo oboznámiť sa s obsahom premiérkou dodanej zvodky a prípadne zvážiť, či v tejto súvislosti poskytne verejnosti informáciu o posune vo vyšetrovaní podľa § 6 Trestného poriadku. Nie minister, ktorý však očividne podľahol zvodom ministerského kresla a pred novinárskym mikrofónom stratil zdravý úsudok. Pomáhajúc Gorila tímu kopiť – povedané jeho slovami – „tendenčné procesné chyby”.

Matovičov paradox alebo kruh perfídnosti sa uzatvára

Dňa 8. 2. 2012 sa konala ďalšia tlačovka D. Lipšica, kde sa venoval Privatbanke a skutočnostiam, ktoré boli neverejné podľa zákona o boji proti legalizácii špinavých peňazí, či podľa zákona o bankách (bankové tajomstvo).

Jeho spanilá jazda pokračovala aj na druhý deň, keď polícia vykonala u bývalého šéfa kontrarozviedky SIS Arpáša domovú prehliadku, keďže mal byť dôvodne podozrivý, že sa v jeho počítači sťahovali a prezerali stránky s detskou pornografiou.

To, že od začiatku išlo o akciu cielenú na zaistenie nahrávok Gorily, o ktorých sa polícia domnievala, že ich môže mať Arpáš stále u seba, neskôr verejnosti oznámil Tom Nicholson. Potvrdil mu tu starší policajný dôstojník, ktorý mal mať k veci blízko. K čomu Nicholson uviedol: „A z Arpášovho prípadu už vieme aj to, kam až sú policajti schopní zájsť v presvedčení, že chránia štát.”

Či už sú pravé alebo nie, je hrozným zistenie, že polícia s najväčšou istotou úradne prepisuje nezákonne zaistené súkromné nahrávky.

Lipšic sa za túto akciu doteraz verejnosti – na rozdiel od Nicholsona – neospravedlnil.

Medzitým plody policajnej práce, za ktorú niesol zodpovednosť, nadobudli konkrétnejšiu podobu. Policajti v záujme „ochrany štátu” totiž očividne zaistili nie nahrávky Gorily, ale súkromné Arpášove nahrávky. A dnes sa po internete potulujú údajné prepisy Arpášových nahrávok Gorila II.

Či už sú pravé alebo nie, je hrozným zistenie, že polícia s najväčšou istotou úradne prepisuje nezákonne zaistené súkromné nahrávky. Nahrávky najskôr nedobrovoľne, čiže nezákonne nahratých rozhovorov. A nakladá s nimi tak, že sú to možno práve tie, čo sa povaľujú po webe.

Je to stokrát perfídnejšie, ako celé konanie Matoviča v kauze nahrávky R. Procházku.

Ale rozumiem tomu. Rysuje sa totiž jeden paradoxný, hoci napriek tomu logický obrázok. Nazývam ho Matovičov kruhový paradox:

• Schovaní za horou procesných chýb, bývalí Lipšicovi policajti ďalej usilovne nezákonne prepisujú nezákonné Arpášove súkromné nahrávky.
• A zatiaľ exminister z čias Gorily zastupuje autora inej, tiež nezákonne zverejnenej a nezákonne vytvorenej súkromnej nahrávky. A horlí pritom proti podobným procesným chybám, aké na tú horu aj vďaka jeho „akčnosti” nakopil špeciálny tím Gorila.

Len ostáva dúfať, že jeden z tejto podarenej autorskej dvojice bude po voľbách ministrom vnútra a ten druhý ministrom spravodlivosti. Keďže totiž zatiaľ zo všetkých týchto lapsusov vyviazli, zdá sa, bez ujmy na povesti.

Aj preto si práve takýchto ministrov naozaj zaslúžime.

foto: Maslowski Marcin/Shutterstock.com