„Tváre jednotlivcov však rýchlo vystriedala šeď straníckych aparátov, ich hašterivých kapitánov či impozantných alfa samcov, ktorí mali osloviť stádo rovnako sivého elektorátu. Zo scény zmizli osobnosti, nastúpili strany …”

Toto nenapísal boľševický kritik demokratických pomerov buržoázneho sveta, ale uznávaný protestantský kazateľ Pastirčák. V jeho antiinštitucionálnom amoku vidí bábkarov v pozadí prehnitých spoločenských štruktúr, a nie ad hoc, ale všade: „Inštitúcia má totiž vždy tendenciu nahradiť individuálnu identitu identitou skupiny”.

Pravdoláskári 2.0. musia nenávidieť exaktné vyjadrovanie. Zahalení do hmly mnohoznačných formulácií sa po dobre napísanej „úvahe” navzájom potľapkajú po pleci … A u tých, ktorí im veria, ako názorovým lídrom, len pomáhajú dláždiť cestu inému typu indivíduí, ktoré nenávidia inštitúcie … Ako hovorí Krajniak, Mordor prichádza. Či, prichádza bludný „križiak” Krajniak, ktorému brucho „vyteká” z pomysleného brnenia a napriek si do svojej sekty už našiel svojich veriacich? Ale Krajniak je len javovou formou príslušníka budúcej revolučnej menšiny, ktorá má chuť niečo búrať, hoci len postupne zisťuje, čo sa bude dať. Revolúciu týchto skretov Wienk a Pastirčák neohlasujú, ale otvárajú im brány, či odovzdávajú kľúče.

Inštitucionalizovaná politika, vykonávaná profesionálne, hoci s pokleskami jednotlivcov, korupciou, so zlým marketingom – to by mohlo túto „spoločenskú elitu” podnietiť skôr k volaniu po lepšom výkone tej profesie, ktorou politika je. A nie po jej amaterizácii. Pre pravdoláskarov 2.0 je však nepriateľom nie nadbytok straníckej politiky v politickom živote, ale stranícka politika ako taká. Hoci bez nej však nemožno v dnešnej záujmovo a názorovo rozdelenej spoločnosti dosahovať politický konsenzus.

To, ako vidí Wienk stranícku politiku, uviedla Kotianovi jasne: „Politiku do veľkej miery naozaj ovládajú zákulisné skupiny. … Kiska nám ukázal, koľko peňazí naozaj potrebuješ, keď sa chceš dostať do vysokej funkcie. … keď sa chce jedna individualita uchádzať o vrcholný post, potrebuje vyše milióna eur. … Teraz poznáme túto hranicu a vieme, že politické strany dlhodobo klamú o svojich výdavkoch na predvolebnú kampaň.”. (http://komentare.sme.sk/c/7844796/zuzana-wienk-kontrolne-organy-su-politicky-zotrocene.html). A ak má Wienk pravdu, takýto systém treba vymeniť. Alebo nie? Alebo má vôbec pravdu? Alebo mal pravdu môj mediálny guru? ☺

Pastirčák vidí v stranách, ktoré po prvotnom revolučnom pohybe (po r. 1989) nahradili v politickom živote osobnosti Novembra, regres. Tých, ktorí sa vraj na začiatku zamatovej revolúcie ocitli na čele novej spoločnosti, sa tam mali ocitnúť „pre ich záväzok voči slobode a pravde a pre odvahu ten záväzok existenčne potvrdiť.” Neskôr ich nahradila stranícka kariérna šeď vedená cháskou „hašterivých kapitánov či impozantných alfa samcov”. A tak z „politického diskurzu postupne zmizlo aj kritérium etickej zodpovednosti”.

Ale o etickej zodpovednosti v politike nemôže hovoriť ten, kto na seba neprevzal celé bremeno funkcie politika. Prejavom etickej nezodpovednosti je aj neprofesionálny výkon politiky. Každé povolanie má svoju profesijnú etiku, ktorá je v prvom rade o tom, že povolanie sa má vykonávať profesionálne. Náplňou politiky je prijímať rozhodnutia, pre ich realizáciu získavať podporu u ostatných politikov a verejnosti a tieto rozhodnutia vykonávať. Z tohto pohľadu sú eticky politicky nezodpovednými práve Pastirčákom vyzdvihovaný Havel a Radičová (aspoň v určitých významných obdobiach svojej činnosti): jeden sa snažil vytvárať mocenské centrum na Hrade mimo strán bez volebnej legitimácie pod heslom svojej elitárskej nepolitickej politiky. Druhá ako premiérka nezvládla elementárnu technológiu moci a moc sa jej rozsypala ako piesok medzi prstami.

Takže už sa neverí na postupnú zmenu a zavádzanie pravidiel, na profesionalizáciu politiky. To, že človek nie je starý ani nový, ale len poučený alebo nepoučený, že proces učenia je zdĺhavý a že to platí aj pre spoločnosť, nie je tým, čo chcú títo pravicoví boľševici (vykladači Gorily podľa Nicholsona) počuť a tobôž hlásať. A v diaľke už slintá Krajniak a pár politických šašov, čo už v parlamente sú. Ale nielen tí, žiaľ, sú aj iné spodné prúdy spoločnosti …