Pri hodnotení najdôležitejších slovenských udalostí roku 2019 došlo k takmer vzácnej zhode medzi predstaviteľmi spoločenskej, novinárskej, kultúrnej, či politickej obce. Takmer vo všetkých anketách na túto tému sa objavovalo meno Mariána Kočnera, či Kočnerovej Threemy. Marián Kočner sa v priebehu roku 2019 nepochybne stal symbolom zla, démonom, ktorý je obžalovaný z objednania vraždy, ako aj z podvodov. Vývoj v uplynulom roku zároveň umocnil dojem, že každý, kto s „Kočnerom niečo mal“, je v lepšom prípade zrelý na spoločensko-mediálne odsúdenie, v horšom nespôsobilý zastávať svoj post, zvlášť ak ho vykonáva vo verejnom sektore a v tom najhoršom podozrivý z účasti na Kočnerových zločinoch. Kauza Kočner bola zároveň mohutne prezentovaná ako dôkaz zásadného zlyhania nielen justície, či represívnych zložiek štátu, ale aj ako prejav rozkladu samotného politického systému personifikovanom vo vládach s dominanciou SMERU-SD.

Americkí „Kočnerovia“

Sú ľudia ako Marián Kočner zlyhaním systému, alebo skôr naopak, jeho prirodzenou súčasťou a to bez ohľadu na to, kto vládne? Mená ako napríklad George Weinstein, Bernie Madoff, alebo Jeffrey Epstein sa stali známe aj na Slovensku. Všetci patrili medzi americkú smotánku, hrdili sa vzťahmi na najvyššej úrovni a u viacerých z nich sa vraj pritom vedelo, akých zločinov sa v skutočnosti dopúšťali. Nakoniec pretiekol pomyslený pohár (podobne ako pri Kočnerovi) a spoločnosť sa ich zbavila a exemplárne potrestala. Český magazín Echo k Epsteinovi nedávno napísal: „… o Epsteinových praktikách každý věděl. A přesto byl vítán na společenských akcích a nadace a univerzity přijímaly jeho štědré dary….. Miliardář, který pro své perverzní choutky využívá těch nejchudších dětí jako zboží, obchoduje s nimi, dává je přátelům jako dárky…….. A Epstein se mohl dlouho spoléhat na to, že jeho postavení mu umožňuje bez omezení holdovat svým pudům, že stojí mimo zákon. A že ho nebude sankcionovat ani širší společenský systém, neboť je s jeho droit du seigneur srozuměn…“

Smotánka si vydýchla

Súčasťou Epsteinového kruhu dôverných známych bol Bill Clinton, ale aj Donald Trump, či britský princ Andrew. S výnimkou člena monarchistickej rodiny, nie je zrejmé, že by známosť s Epsteinom nejak zásadne poškodila manželov Clintonovcov, ale ani Donalda Trumpa, ktorý sa o Epsteinovi v minulosti vyjadroval ako o skvelom chlapovi. Je tým rozdielom naozaj len existencia, či neexistencia fotografie? Nepotrebujeme veľkú dávku fantázie, aby sme si dokázali predstaviť, čo by sa dialo v kruhoch americkej, ale možno aj globálnej smotánky, ak by s Epsteinom prebehol riadny súdny proces a svet by sa dozvedal detaily podobného druhu, ako sa dozvedá slovenská spoločnosť z Kočnerovej Threemy. Proces však neprebehol a Epstein spáchal v auguste 2019 vo väzenskej cele samovraždu. Tá bude nepochybne ešte dlho námetom konšpiračných teórií.

Excesy vs. zlyhanie systému

Kočnerovia, Epsteini a im podobní tu vždy boli, sú a budú. Žiadny spoločenský systém nie je voči ich praktikám imúnny a nedokáže sa od nich hygienicky odseparovať. Spoločnosť však má mať zdravé mechanizmy, aby takýchto ľudí dokázala za ich zločiny potrestať. Zvlášť, keď sa odtrhnú z reťaze a dopúšťajú sa vrážd, či zneužívania detí. Americká spoločnosť síce excesy exemplárne trestá, no zdráha sa ich pomenovať ako zlyhanie systému. Ak by sa v Amerike v prípade Epstein uplatnila slovenská logika odsúdenia všetkých, ktorí mali vzťah ku Kočnerovi, tak v tej krajine pravdepodobne nebude mať kto vládnuť. Naopak Epsteinove excesy sú skôr vnímané ako zlo jednotlivca, podobne, ako bol Lee Harvey Oswald osamelý šialenec, ktorý zavraždil prezidenta. Vyspelá spoločnosť totiž chápe, že stotožnenie excesov jednotlivca s celým systémom vedie nakoniec k strate legitimity všetkých, ktorý ten systém reprezentujú – od politikov, cez hercov, podnikateľov, akademické osobnosti a aj novinárov. Veď čože je to za systém, ktorý takéto správanie roky prehliada? Nezrelá a hysterická časť slovenskej spoločnosti potom, čo došlo k odhaleniu Kočnerových zločinov naopak tvrdí, že Kočner je len špička ľadovca celého zhnitého systému. A že v skutočnosti nestačí, ak bude za svoje zločiny potrestaný len páchateľ, ale potrestaní by mali byť všetci, ktorí vraj prispeli k tomu, že sa Kočner mohol cítiť nepostihnuteľný. Znie to podobne, ako keby sme chceli potrestať výrobcu auta za to, že majiteľ sa v domnienke, že jeho auto je maximálne bezpečné, dopustil hazardnej a neprimeranej jazdy a zabil chodca. Volanie po kolektívnej vine by malo tzv. strážcov demokracie prebudiť zo zimného spánku.

Prenášanie viny a zlyhaní jednotlivcov na tzv. skazený systém tak trochu zaváňa marxizmom. Nakoniec sa možno aj Kočner bude brániť pred súdom tým, že on by sa správal inak, keby nie systém….  Dezinterpretácie jeho káuz  a priam úchylné zverejňovanie detailov z jeho telefónu nepochybne vedú k významnému oslabeniu legitimity a imunity demokratických inštitúcií v krajine. Chce sa zvolať, že všetko treba zbúrať a postaviť nanovo. Domnievať sa, že túto legitimitu obnovia voľby tým, že začnú vládnuť už len slušní politici, je nezodpovedné a detsky naivné. Zvlášť, ak v tých voľbách majú potenciál bodovať aj tie politické strany, ktoré majú vo svojom DNA demontáž súčasného demokratického systému a ktoré vytrvalo posilňujú v ľuďoch pocit, že systém správy vecí verejných je v skutočnosti jedno veľké spiknutie.

Schopnosť rozlíšiť

Vyspelá spoločnosť by mala  rozlišovať  medzi tým či sa niekto s niekým pozná a páchaním, či spolupáchateľstvom zločinu. Kočner, či Epstein sa nedajú jednoducho nazvať epickým stelesneným zlom, od ktorého všetci „slušní“ s odporom prechádzajú na druhú stranu chodníka. Pri detailnom a objektívnom skúmaní, totiž zostane tých slušných tak málo, že talent pool na kompetentné riadenie vecí verejných, či na robenie kvalitnej kultúry a businessu sa zúfalo zúži. Tí, ktorí tvrdo a oprávnene kritizujú, sa sami neštítia využívať služby ľudí tohto druhu napríklad aj preto, aby si nemuseli špiniť ruky. Paradoxne výstižne to vyjadrila aj Monika Tódová z Denníka N, ktorá v rozhovore zverejnenom ku koncu roka povedala: „V práci sa nestretávam len s dobrými ľuďmi s ušľachtilými záujmami, ale aj s čudnými, aj s takými, o ktorých vyslovene vieš, že majú za sebou nepekné veci. Ako novinár nemáš na výber a nemôžeš selektovať dôkazy podľa toho, kto ti ich poskytol, ak sú pravdivé.“

Martin Danko – manažér pre vzťahy s verejnosťou v Penta Investments