Komentár Konštantína Čikovského – Jaroslav Haščák by chcel vyzerať ako normálny podnikateľ, ale nie je – predstavuje ďalší z pokusov tohto novinára vysvetliť čitateľovi, ako má o mne a o Pente rozmýšľať. Autor to robí originálnym spôsobom a síce akýmsi mixom miestami až freudovskej psychoanalýzy mojej osoby spolu s akože objektívnym popisom niektorých podnikateľských aktivít, zlyhaní Penty. Má to ten problém, že Čikovského sugescie sa s mojím reálnym vnútorným svetom nestretávajú rovnako, ako sa nestretáva jeho interpretácia podnikania Penty so skutočnosťou.

V prvom rade by som ale chcel oceniť to, že Konštantín Čikovský priznal, že pohľad Denníka N na Pentu a na mňa má už charakter „osobného sporu“, a ospravedlnil sa môjmu kolegovi Marekovi Dospivovi a aj mne za urážlivé výrazy, ktorými nás v jednom z článkov nazval. To, že Denník N ku mne a k Pente pristupuje z pozície osobného sporu, beriem ako fakt, ktorý treba len poctivo pomenovať.

Autorovi sa asi nedá uprieť rozprávačský talent, ktorým vťahuje čitateľa do môjho vnútorného sveta. Rozvíja svoje úvahy o mne typu:

„Haščák trpel predstavou, že je pre túto krajinu určitým spôsobom vyvolený…. Haščákovi zároveň vyhovovalo, že zvonku to vyzerá, ako keby ministra zdravotníctva riadil…… Keď potom Haščák zistil, že ho pri tom jeho sebavedomom riadení sveta niekto cez stenu nahrával, jeho presvedčenie to nijako nenarušilo….“ atď…. a vydáva ich za moje myšlienky. Mám pocit, že si cez moju osobu takto ventiluje nejaký vlastný, dodnes nevyriešený problém vyplývajúci z jeho novinárskej profesie. Osobne som sa s Konštantínom Čikovským stretol asi raz, maximálne dvakrát v živote a poslednýkrát pravdepodobne pred viac ako desiatimi rokmi. Aj preto ma udivuje, s akou detailnou znalosťou píše o mojich vnútorných pocitoch.

Ústredným motívom tejto psychoanalýzy je pohľad na mňa ako na človeka, ktorý žije s pocitom, že mu spoločnosť ublížila a že nedocenila jeho kvality. Tí, ktorí ma aspoň trochu osobne poznajú, Konštantín Čikovský medzi nich určite nepatrí, vedia o mojej stoickej povahe. Nežijem s pocitom ublíženia a ani nedocenenia. Nikdy som sa neštylizoval do pozície „veľkopodnikateľa“, ktorý by mal ambície hlásať svetu, ako to tu má vyzerať. Mal som v živote to šťastie, že som v ňom dostal dosť veľa na to, aby som žil s pocitom spokojnosti a nie frustrácie.

Nekonečnou témou kritiky Penty v zdravotníctve je najmä to, ako sme spojili zdravotnú poisťovňu Dôvera a Apollo a ako sme urobili s konzorciom bánk výplatu dividendy cez úverové financovanie, odborne dividend recap.

Domnievam sa, že hlavným problémom objektivity pri hodnotení nášho podnikania v zdravotnom poistení je istá miera schizofrénie, ktorá je vo verejnej diskusii prítomná prakticky od roku 2004. Vtedy bola prijatá Zajacova zdravotnícka reforma. Tou schizofréniou je otázka, či majú v systéme fungovať súkromné zdravotné poisťovne s právom tvoriť zisk a nakladať so ziskom? Na Slovensku je časť verejnosti, reprezentovaná pravdepodobne silne ľavicovými názormi, ktorá tvrdí, že by sme mali mať len jednu, štátnu zdravotnú poisťovňu. Nechcem s týmto názorom teraz polemizovať, domnievam sa však, že štátny monopol by bol len prehĺbením problémov slovenského zdravotníctva. Všetci, ktorí si ešte pamätajú monopol jednej štátnej poisťovne, pravdepodobne nezabudli na vyše ročnú splatnosť faktúr, extrémnu neefektivitu a v neposlednom rade aj korupciu pri uzatváraní zmlúv s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Väčšia časť spoločnosti, politikov, odbornej verejnosti, či novinárov, však zastáva názor, že súkromné zdravotné poisťovne sú fajn, avšak potom prichádzajú s rôznymi nápadmi na to, ako ich pôsobenie obmedzovať. Do tejto kategórie nepochybne patria aj kritici nášho postupu v zdravotnej poisťovni Dôvera.

Ich kritiku je možné zúžiť na to, že nemôžeme v zdravotnej poisťovni z pohľadu jej finančného riadenia robiť to (refinancovať sa cez úvery, predávať podnik, vyplácať dividendu), čo by inak bez problémov tolerovali akejkoľvek inej súkromnej firme v inom segmente ekonomiky. Dôvodom má byť fakt, že ide o zdravotníctvo. Ja s takouto kritikou zásadne nesúhlasím, a to z nasledovných dôvodov:

• Právo tvoriť zisk a nakladať s ním je základným princípom podnikania. Popieranie a výrazné obmedzovanie tohto práva nie je zlučiteľné s fungovaním žiadnej súkromnej firmy a ani s pôsobením súkromných zdravotných poisťovní. Vedie k systému jednej štátnej poisťovne a vracia diskusiu do roku 2007, keď prvá vláda Róberta Fica prijala protiústavný zákon, ktorý zásadne obmedzil právo nakladať so ziskom.
• Nikdy sme vo svoj prospech nevybrali z peňazí, ktoré sú určené na nákup zdravotnej starostlivosti, ani 1 euro.
• Dôveru riadime ako finančne zdravú poisťovňu, ktorá má vynikajúcu platobnú disciplínu.
• Z budúcich ziskov, ktoré naša zdravotná poisťovňa riadne zarobila, sme si vyplatili dividendu na základe úveru, ktorý zafinancovalo konzorcium komerčných bánk. Banky poskytnutím úveru vyjadrili zdravotnej poisťovni svoju dôveru v tom, že poisťovňa bude po dobu splácania úveru dosahovať takú ziskovosť, že bude schopná bezpečne splácať istinu, ako aj úroky z úveru. Je zrejmé, že konzorcium bánk by neposkytovalo úver na pochybnú účtovnú operáciu.
• Chápal by som rozhorčenie, ak by sme naším finančným riadením dostali zdravotnú poisťovňu do stavu, že nie je schopná plniť si svoje povinnosti voči poistencom či poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. No opak je pravdou. Počas celej doby nášho podnikania v zdravotníctve, nemusel štát vynaložiť ani 1 euro na to, aby oddlžoval našu zdravotnú poisťovňu, resp. poskytoval štátnu pomoc či už poisťovni, alebo našim zdravotníckym zariadeniam. Naším podnikaním v zdravotníctve tak v skutočnosti masívne šetríme verejné zdroje a to aj tým, že prinášame preukázateľne vyššiu kvalitu a efektivitu.
• Do slovenského zdravotníctva sme preinvestovali takmer pol miliardy eur. Investovali sme do neho viac peňazí, než sme do roku 2020 zarobili a vyplatili si na dividendách.

Ďalšia kritika nášho postupu v zdravotnej poisťovni sa týka toho, že sme v nej podnikali aj s iným akcionárom. Áno, k tomu, aby sme mohli zrealizovať predaj Dôvery do Apolla a vytvorili jednu zdravotnú poisťovňu, sme potrebovali spojenectvo s ďalším akcionárom. Vznikla tak zdravotná poisťovňa Dôvera, ktorá je dnes lídrom v inováciách, v elektronizácii a v efektivite pri narábaní so zdrojmi poistencov. Tento krok, ktorý býva opisovaný ako zásadný morálny problém a pomaly škoda galaktického významu, nemal žiadny negatívny dopad na verejné financie.  Výsledkom je väčšia a lepšie fungujúca poisťovňa, ktorá je jedným z motorov modernizácie slovenského zdravotníctva hlavne v oblasti kvality zdravotnej starostlivosti, ale aj úspor v desiatkach miliónov eur ročne.

V neposlednom rade sa spomínajú aj súdne spory, ako niečo nehorázne, čo si vraj Penta voči štátu dovoľuje. Počkajme, ako sa tieto spory právoplatne skončia, no nevidím nič nehorázne a nemorálne na tom, keď sa usilujeme dosiahnuť súdny verdikt, ktorý by aj do budúcnosti stanovil pre politikov isté rámce toho, čo si môžu, nemôžu pri regulačných zásahoch dovoliť. Ak na jednej strane investujeme stovky miliónov eur do zdravotníctva a plánujeme v tomto sektore pôsobiť dlhodobo, tak chceme podnikať aj v predvídateľnom a regulačne stabilnom prostredí.

Prirodzene, tým kľúčovým dôvodom, pre ktorý ma nielen pán Čikovský, ale takmer celá novinárska komunita na čele s Denníkom N, už po niekoľkýkrát odsúdila na „doživotie“, je kauza Gorila. Aj tu autor sugestívne opisuje, že vraj žijem s pocitom strachu z trestného stíhania a straty spoločenskej prestíže. A že ak by Polícia mala viac času….., tak….. Neviem, domnievam sa, že minimálne nedostatkom času kompetentné orgány pri vyšetrovaní kauzy Gorila netrpia. Naopak, vyšetrovanie prebieha od konca roku 2011, čo je už viac ako osem rokov, pričom dodnes nebolo, okrem pár účelových mediálnych vystúpení odchádzajúcich šéfov vyšetrovacieho tímu, ucelenou formou zverejnené nič k tomu, čo orgány doteraz vyšetrili a k akým záverom sa dopracovali. A to napriek tomu, že sme ich aj my (ako dotknuté osoby), niekoľkokrát k tomu vyzývali, v snahe čeliť polopravdám a vysloveným klamstvám.  Novinársky verdikt však už dávno padol, a to aj bez nahrávok. Tento verdikt popisuje mňa a podnikanie Penty ako systém, ktorý zarába na nejakých intrigách, korupcii či exkluzívnych vzťahoch s politikmi.

Deformujú tým skutočnosť, ktorú vidia všetci, ktorí sa každoročne oboznamujú s našimi hospodárskymi výsledkami. Z nich je zrejmé, že hodnotu spolu so 45 -tisícmi zamestnancov, ktorých zamestnávame, vytvárame predovšetkým vo firmách a projektoch, ktoré si musia získať svojho zákazníka a presvedčiť ho na vysoko konkurenčnom a v mnohých prípadoch medzinárodnom trhu, že máme dobrý produkt či službu. Či už  ide o milióny návštevníkov lekární, klientov banky, zdravotnej poisťovne, zákazníkov poľského Empiku, či nových majiteľov našich rezidenčných projektov, tí všetci využívajú tieto produkty a služby, lebo sme konkurencieschopní a nie preto, že sa niekto s niekým vraj na niečom pokútne dohodol.

Penta počas obdobia druhej Dzurindovej vlády sprivatizovala paroplynový cyklus za preukázateľne najvýhodnejších podmienok pre štát v privatizačnej súťaži. Ďalej sme od štátu získali (aj keď nešlo o klasickú privatizáciu) ZSNP, ktoré sme následne zachránili pred krachom a v ich areáli sme vytvorili prosperujúci priemyselný park. A v neposlednom rade sme dokončili spolu s Letiskom Viedeň privatizáciu košického letiska. A to v riadnej privatizačnej súťaži. Ani v jednej z týchto transakcií sme nepoškodili štát, či verejný záujem. Na stránke www.kauzagorila.sk sme poskytli stovky strán detailných informácií ku všetkým tvrdeniam a opísaným transakciám v údajnom spise Gorila. Vysvetlili sme do najmenších podrobností účasť Penty. A je z toho zrejmé, že Penta sa na úkor štátu neobohatila ani o 1 euro!

Rešpektujem zákony a postupy orgánov činných v trestnom konaní a počas vyšetrovania  som nerobil žiadne obštrukcie. Naopak, ochotne som poskytol akúkoľvek súčinnosť vždy, keď som bol o to požiadaný, a predložili sme všetky dokumenty a podklady k uvedeným transakciám. To napokon konštatoval aj posledný šéf tímu Gorila Lukáš Kyselica v mediálnych rozhovoroch.

Tí, ktorí ma verejne kritizujú, radi volajú po pravidlách a ich dodržiavaní. V prípade Gorily ich pravidlá nezaujímajú, radi by videli trest nie za skutočne vyšetrený trestný čin, ale za „urban legends“ v podobe nahrávok, ktoré nemajú zákonný pôvod a sú tak v trestnom konaní nepoužiteľné.

Kategória morálky a etiky je jedna vec, spáchanie trestného činu druhá. V redakcii Denníka N sa tieto hranice nebezpečne zotreli. Z pohľadu morálky a etiky je pre mňa podstatné to, ako viem svoje správanie vysvetliť ľuďom, na ktorých mi záleží. Mojej rodine, blízkym priateľom, najbližším spolupracovníkom, či kľúčovým obchodným partnerom. Reakcie týchto ľudí sú pre mňa kľúčovým zrkadlom pre vlastné rozhodovanie. Nebudem a ani sa neplánujem zodpovedať morálke samozvanej novinárskej elity, ktorú sa snaží spolu so svojimi niektorými kolegami nastoľovať pán Čikovský.

Jaroslav Haščák, Managing Partner Penta Investments