Prezident SR Andrej Kiska je nútený opätovne reagovať na nepríjemnosti, ktoré mala jeho rodinná firma KTAG pri platení daní. Tentoraz nie na patálie s daňovými úradníkmi, či vyšetrovateľmi, ale na nelegálne zverejňovanie jej daňových tajomstiev.

Andrej Kiska hovorí o neprípustných praktikách, spravodajských hrách, keď sa utajované dokumenty šírené anonymom stávajú nástrojom diskreditácie verejne činných osôb. Je to zrozumiteľný postoj, ktorý zdôrazňuje silný verejný záujem na tom, aby bola štátom garantovaná ochrana súkromia, osobných, navyše dôverných a neverejných informácií jednotlivcov a firiem a aby tieto údaje nemohli byť selektívne zneužívané. A už vonkoncom nie v politickom boji.

Anonymné zverejňovanie utajovaných dokumentov, vrátane pozmenených alebo úplne sfalšovaných „spravodajských materiálov”, je dlhoročnou praxou slovenského verejného života.

Napriek tomu je pozoruhodné, akú má sám pán prezident, ale aj značná časť médií, ktoré s pochopením prijímajú jeho súčasnú argumentáciu, krátku, resp. selektívnu pamäť. Anonymné zverejňovanie utajovaných dokumentov, vrátane pozmenených alebo úplne sfalšovaných „spravodajských materiálov”, je dlhoročnou praxou slovenského verejného života. Len v posledných dvoch týždňoch máme na stole dva takéto prípady. Jeden týkajúci sa prezidenta Kisku a druhý súvisiaci s údajným dokumentom NAKA, ktorý má pre zmenu kompromitovať predsedu NR SR Andreja Danka.

Takže to, čo dnes žiada prezident Kiska a síce razantné odmietnutie takýchto praktík a vyvodenie zodpovednosti voči tým, ktorí takéto dokumenty zneužívajú, by znelo presvedčivejšie, keby bol prezident rovnako dôsledný aj pri iných prípadoch. A nie len v situácii, keď sa stala terčom spravodajských hier jeho politická povesť.

Spravodajská hra či občianska odvaha?

Holúbkovia a Rybaničovia sú glorifikovaní, a to aj samotným prezidentom, za svoju „občiansku odvahu”, pričom ale fakt, že v týchto prípadoch ide o zverejňovanie utajovaných skutočností, bankového tajomstva (Rybanič), prípadne o zverejnenie protizákonne vytvorených materiálov (Gorila), nie je vôbec braný do úvahy. Naopak, zákonnosť a ochrana osobnosti sú v týchto prípadoch vnímané ako bariéry brániace nastoleniu spravodlivosti. Definovanej kým? Pravdepodobne ulicou, alebo piatimi mienkotvornými komentátormi, ktorí nám vysvetlia, kedy je „anonym a spravodajský pamflet” hrdinským skutkom a kedy darebáctvom.

Aj keď to na princípe odmietnutia spravodajských hier ako nástroja politického boja nič nemení, predsa len si nemôžem odpustiť jednu komparáciu.

• Dokument, ktorý má kompromitovať Andreja Kisku je legálny protokol z daňovej kontroly. Gorila bola zhotovená protizákonne, ako pamflet a kompilát zavádzajúco odkazujúci na odpočúvanie, sčasti vykonané na základe nezákonného súhlasu súdu, sčasti dokonca aj bez tohto súhlasu.
• Protokol z daňovej kontroly Andreja Kisku obsahuje informácie o faktúrach a platbách, ktorých pravdivosť nie je spochybňovaná. Gorila je zmes úplných výmyslov a poloprávd, zasadených do kontextu niektorých pravdivo opísaných udalostí.
• To, čo tieto kauzy naopak spája, je ich nelegálne zverejnenie s cieľom zneužiť ich v politickom boji.

Napriek tomu protizákonný materiál tejto kvality tu už pomaly 6 rokov traumatizuje spoločnosť a na jeho základe sú politici a podnikatelia rozdeľovaní na morálne bezúhonných a tých druhých.

Gorilu zverejnili v decembri 2011 a jej dopad na predčasné parlamentné voľby bol devastačný. Zničilo to celú jednu generáciu úspešných pravicových politikov a viedlo to k vláde jednej strany. Zaznel vtedy čo len jeden hlas hovoriaci, že takéto praktiky sú neprípustné, že o reputačnej, či trestnoprávnej bezúhonnosti predsa nemôžu rozhodovať anonymne zverejnené pamflety, ktorých pôvod je nelegálny a pravdivosť minimálne pochybná? Ako sme sa mohli dozvedieť z nedávneho rozhovoru bývalého riaditeľa SIS Karola Mitríka, ten dokonca mieru pravdivosti Gorily charakterizoval, že je v rozpätí od 20 do 50%! Napriek tomu protizákonný materiál tejto kvality tu už pomaly 6 rokov traumatizuje spoločnosť a na jeho základe sú politici a podnikatelia rozdeľovaní na morálne bezúhonných a tých druhých.

Hra na obete (Kiska, Matovič) a hra na darebákov (Kaliňák, Danko, či v prípade Gorily Dzurinda, Malchárek, Penta) je falošná. Prezident má pravdu. Spravodajské hry sú neprípustné a spoločnosť by sa mala proti nim dôrazne ohradiť a voči ich pôvodcom zakročiť. Sú cestou do záhuby a vytvárajú nádor, ktorý sa metastázami šíri do celého organizmu. Ak toto zhubné bujnenie spoločnosť nezachytí a nevysporiada sa s ním okamžite, tak liečba 25. metastázy už nebude mať žiaduci účinok.